Štatistický úrad Slovenskej republiky Štatistický úrad Slovenskej republiky
Štatistický úrad Slovenskej republiky Úvod O nás Kontakt Linky Napíšte nám FAQ Nový portál ŠÚ SR rss  


Slovenská štatistika a demografia 3/2009

Slovenská štatistika a demografia 1 - 2/2009     

 

Číslo 3/2009
 OBSAH
   
I. VEDECKÉ ČLÁNKY 
1.   Branislav Šprocha, Pavol Tišliar

Národnostné zloženie obyvateľstva Slovenska v medzivojnovom období podľa výsledkov sčítania ľudu z rokov 1919, 1921 a 1930

2.  Tomáš Želinský

Vývoj vybraných ukazovateľov chudoby v krajoch Slovenskej republiky

3.  Branislav Šprocha

Základné charakteristiky úmrtnostných pomerov vo vybraných rómskych lokalitách na Slovensku

    
II. INFORMATÍVNE ČLÁNKY, DISKUSIA, NÁZORY
 1.   Libor Bernát

Sobášnosť vo farnostiach mestečiek ilavského dekanátu v 1. polovici 19. storočia

   
III. OZNAMY

1. Boris Vaňo

Za Felixom Koschinom

2. Branislav Bleha

12. slovenská demografická konferencia
3. Gabriela Haasová, Alena Vachová
Regióny Slovenska, produkt v súlade s novými tendenciami v šírení štatistických informácií



 

SÚHRNY

Branislav Šprocha, Pavol Tišliar
Národnostné zloženie obyvateľstva Slovenska v medzivojnovom období podľa výsledkov sčítania ľudu z rokov 1919, 1921 a 1930

Príspevok je venovaný analýze národnostnej štruktúry obyvateľstva Slovenska v medzivojnovom období a jej premene vzhľadom na výsledky predchádzajúcich uhorských sčítaní. Hlavným cieľom je poukázať nielen na dynamický vývoj tohto štrukturálneho znaku, ale tiež popísať základné diferencie z regionálneho pohľadu na základe výsledkov sčítaní 1919, 1921 a 1930. Okrem toho sa v úvodných častiach príspevku snažíme v hlavných rysoch popísať metodiku zisťovania národnostného zloženia obyvateľstva v Uhorsku a po vzniku samostatnej Československej republiky s možnosťami a úskaliami využitia dostupných údajov.
Vyhlásenie samostatného Československa prinieslo niekoľko závažných problémov. Jedným zo základných bolo medzinárodné právne uznanie nového štátneho útvaru spolu s vymedzením jeho štátnych hraníc. Tie boli predmetom mierových rokovaní v Paríži v roku 1919, kde dôležitým argumentom na oprávnenosť vzniku samostatného Československa bolo jej národnostné zloženie. Kým v prípade západnej časti republiky sa bolo možné oprieť o historické právo späté s existenciou Českého kráľovstva, na Slovensku bola kladená do popredia otázka samourčenia a nové hranice mali byť postavené na etnických, prirodzených a strategických základoch.
Z tohto hľadiska je zrejmé, že znalosť skutočného národnostného zloženia nezaťaženého účelovými úpravami, ako tomu bolo v poslednom predvojnovom uhorskom sčítaní, hrala veľmi dôležitú úlohu počas celého obdobia existencie samostatného Československého štátu.
Vzhľadom na použitie materinskej reči ako hlavného deklaratórneho znaku pri uhorských sčítaniach a jej účelového zneužívania došlo v oficiálnych výsledkoch k postupnému zvyšovaniu podielu osôb s maďarskou materinskou rečou. Najviac sa tento trend odohrával na úkor slovenského materinského jazyka. Po roku 1918 však sledujeme vo všetkých československých cenzoch postupný pokles zastúpenia osôb maďarskej národnosti, ktoré sa dostali do pozície národnostnej menšiny. Odchod maďarských verejných činiteľov a ich nahradenie poväčšine českými úradníkmi spolu s možnosťou slobodného priznania národnosti a zvyšujúcim sa národným povedomím, mali za následok postupný nárast zastúpenia osôb československej národnosti.
Najväčšie zastúpenie malo československé obyvateľstvo v medzivojnovom období najmä v severných a severozápadných regiónoch Slovenska. Naopak osoby maďarskej národnostnej menšiny obývali tradične priestory v južnej prihraničnej oblasti s Maďarskom. Predovšetkým oblasť bývalej Komárňanskej župy sa vyznačovala absolútnou prevahou osôb maďarskej národnosti. V medzivojnovom období postupne však dochádzalo aj v týchto častiach k miernemu znižovaniu váhy maďarského obyvateľstva. Tento proces bol výsledkom dislokácie vojenských jednotiek, usadzovaním nového obyvateľstva predovšetkým zo severných častí na poľnohospodárskej pôde po pozemkovej reforme.
Okrem československej a maďarskej národnosti významnú úlohu v národnostnej štruktúre populácie medzivojnového Slovenska tvorili tiež osoby nemeckej a ruskej (rusínskej) národnosti. Aj v prípade týchto národností platilo, že sa v historickom vývoji vytvorili priestory s ich nadpriemerným zastúpením, ktoré existovali aj období prvej Československej republiky. U Nemcov išlo predovšetkým o okolie Bratislavy, malokarpatskú oblasť, ďalej stredoslovenskú oblasť a Hornú Nitru a hlavne územie Spiša. Ruské respektíve rusínske obyvateľstvo bolo späté predovšetkým so severovýchodnými regiónmi Slovenska.
Z ostatných národností je potrebné spomenúť ešte židovské obyvateľstvo, ktoré podľa výsledkov medzivojnových sčítaní obývalo jednak dôležité hospodárske centrá krajiny a tiež na východe republiky aj rurálne oblasti.
Etnické hranice na dnešnom území Slovenska boli výsledkom dlhodobého sídelného vývoja a vzájomného ovplyvňovania jednotlivých etník, ktoré sa v tomto priestore usadili. Ide o dynamický systém, ktorý sa neustále vyvíjal, čo dokazujú aj výsledky našej analýzy.

Tomáš Želinský
Vývoj vybraných ukazovateľov chudoby v krajoch Slovenskej republiky

Chudoba je aj v súčasnosti vážnym sociálno-ekonomickým problémom v rozvojo­vých, ale aj rozvinutých ekonomikách. Podľa posledných odhadov Svetovej banky možno za chudobných považovať približne 1,4 mld. (t. j. 25%) obyvateľov rozvojových krajín sveta. Podľa údajov Eurostatu je v Európskej únii ohrozených rizikom chudoby približne 16% obyvateľstva, na Slovensku približne 10,7%. Jednotlivé inštitúcie používajú rozličné prístupy k definovaniu a následne aj meraniu chudoby.
V príspevku je zhodnotená situácia v krajoch SR podľa skupiny Fosterových-Greerových-Thorbeckeových mier chudoby. V práci sú uskutočnené dva prepočty - v prvom prípade sa uvažuje s národnou hranicou chudoby, v druhom prípade s regionálnou. Z pohľadu všetkých analyzovaných mier dochádza vo väčšine regiónov k zlepšovaniu situácie.
Najjednoduchším ukazovateľom chudoby je podiel obyvateľov ohrozených rizikom chudoby (resp. jednoducho podiel chudobného obyvateľstva), ktorý hovorí, aký podiel celkového obyvateľstva je ohrozený rizikom chudoby. Táto miera nezachytí, keď sa vybraná chudobná osoba stane ešte chudobnejšou (príp. sa stane menej chudobnou), tzn. nie je citlivá na zmenu v hĺbke (priepasti) chudoby. Tento nedostatok odstraňuje index priepasti chudoby, ktorý vyjadruje priemernú úroveň dosahovania minimálne poža­dovanej hodnoty príjmu (určenej hranicou chudoby) v celej spoločnosti. Posledná z analyzovaných mier, Fosterova-Greerova-Thorbeckeova miera vážnosti (drsnosti) chudoby vypovedá o chudobe najchudobnejších, teda o "drsnosti", respektíve vážnosti chudoby a nepriamo vyjadruje nerovnosť medzi chudobnými.
Podiel obyvateľstva ohrozených rizikom chudoby je najvyšší v Prešovskom kraji, najnižší v Bratislavskom. Z pohľadu ostatných mier chudoby je situácia najhoršia v Prešovskom a zároveň v Bratislavskom kraji. Za príčinu tohto javu môže byť považované rozdelenie príjmov v týchto krajoch, pričom v Bratislavskom kraji predpokladáme vysokú príjmovú nerovnosť, v Prešovskom kraji predpokladáme celkovú nízku úroveň príjmov obyvateľstva.

Branislav Šprocha
Základné charakteristiky úmrtnostných pomerov vo vybraných rómskych lokalitách na Slovensku

Rómske obyvateľstvo predstavuje dôležitú súčasť slovenskej populácie. Vďaka svojmu inoetnickému pôvodu, špecifickým zvykom a tradíciám v kombinácii s určitým stupňom izolácie od majoritnej populácie si Rómovia zachovávali celú škálu rozdielov v rôznych oblastiach spoločenského života. Do tejto skupiny môžeme zaradiť aj oblasť reprodukčného správania. Súčasný stav poznania danej problematiky je do veľkej miery podmienený absolútnym nedostatkom kvalitných a relevantných informácií. Snahou našej práce bolo preto poukázať nielen na základné špecifiká úmrtnosti rómskej populácie vo vybraných lokalitách na Slovensku, ale tiež predostrieť niektoré možnosti jej skúmania v slovenskom prostredí.
Štúdium všeobecných charakteristík a špecifík úmrtnosti rómskej populácie má prínos nielen pre samotné demografické poznanie, ale umožňuje tiež identifikovať zmeny, ktorými vo svojej histórii daná populácia prechádza. Podľa prác Kalibovej v rokoch 1970 - 1980 dosahovala stredná dĺžka života pri narodení u rómskej populácie hodnoty 55,3 roku u mužov a 59,5 roku u žien. Dojčenská úmrtnosť bola odhadnutá na 40 promile. Intenzita úmrtnosti Rómov v Československu bola približne na rovnakej úrovni, akú dosiahli české krajiny v 30. rokoch. Tieto hodnoty radili Rómov z hľadiska procesu úmrtnosti k populáciám rozvojových krajín.
Hodnotenie súčasných úmrtnostných pomerov rómskej populácie je v dôsledku nedostatku údajov krajne problematické a na celoslovenskej úrovni takmer nemožné. Z tohto dôvodu sa nám ako najschodnejšia javila metóda, ktorá spočívala na hodnotení dát z bežnej evidencie obyvateľstva za obce (rómske lokality), kde podiel Rómov dosahoval 95 - 100 %. Na základe týchto údajov sme následne vypočítali jednotlivé ukazovatele charakterizujúce proces úmrtnosti.
Pre mužov v populácii rómskych lokalít dosiahla stredná dĺžka života pri narodení približne 62,0 rokov a pre ženy 68,6 roku. V dôsledku toho môžeme vysloviť odvážne tvrdenie, že úmrtnostné pomery rómskej populácie sa oproti 70. rokom zlepšili približne o 8 - 9 rokov (vzhľadom na strednú dĺžku života pri narodení), no stále sú výrazne horšie oproti celoslovenskej populácii (v roku 2000 muži SR 69,1 a ženy SR 77,2).
Nepriaznivé úmrtnostné pomery sa prejavujú v rómskej populácii predovšetkým na úrovni dojčenskej a detskej úmrtnosti. Naše zisťovanie v sledovaných "rómskych obciach" pre obdobie 1996 - 2008 poukázalo na približne 2,5-krát vyššie hodnoty dojčenskej úmrtnosti v porovnaní s celoslovenskou populáciou. Základnou príčinou vysokej perinatálnej úmrtnosti rómskych detí je pravdepodobne ich nízka pôrodná váha súvisiaca so zvýšenou incidenciou predčasných pôrodov, častejšie užívanie návykových látok, nevhodné životné podmienky tehotných žien a ďalšie faktory súvisiace predovšetkým so zlou zdravotnou situáciou rómskej populácie.
Štandardizované miery úmrtnosti potvrdili horšie úmrtnostné pomery v rómskej populácii takmer vo všetkých skupinách príčin smrti u oboch pohlaví. Najvypuklejšie rozdiely sú v rámci ochorení dýchacej, obehovej sústavy, úmrtí na vonkajšie príčiny a tiež na tzv. ostatné príčiny, kde sú združené iné príčiny ako vyššie uvedených 5 najčastejších, pričom najväčšiu váhu tu zohrávajú príčiny smrti detí do jedného roka.
Jednou z najpálčivejších otázok v segregovaných rómskych lokalitách je problém zdravotnej situácie. Aj napriek obrovskej snahe sa zdravotný stav týchto osôb zlepšuje len pomaly. Mnohé štúdie dokonca poukazujú, že situácia sa v poslednej dobe skôr zhoršuje. K hlavným determinantom tohto stavu môžeme zaradiť predovšetkým: nižšiu vzdelanosť, z ktorej pramení nedostatočná úroveň zdravotného a hygienického povedomia, nízky štandard osobnej a komunálnej hygieny, nízky štandard bývania a ekologická rizikovosť prostredia, problém ekonomickej situácie, s čím súvisia zlé stravovacie návyky, nevyhovujúca výživa, nemožnosť zakúpiť si potrebné lieky alebo vyhľadať adekvátnu pomoc, zvyšujúca sa miera užívania alkoholu a tabakových výrobkov a pomerne veľká genetická zaťaž súvisiaca s vysokou incidenciou vrodených ochorení.

Libor Bernát
Sobášnosť vo farnostiach mestečiek ilavského dekanátu v 1. polovici 19. storočia

Úlohou štúdie bolo spracovať sobášnosť v mestečkách ilavského dekanátu v prvej polovici 19. storočia. Ilavský dekanát tvorilo desať, respektíve od roku 1831 jedenásť farností. Štatút mestečka (oppidum) mali len štyri farnosti: Beluša, Dubnica, Ilava a Košeca. Asi polovica rímsko-katolíckeho obyvateľstva žila v týchto štyroch farnostiach. Pretože počty židovského obyvateľstva sú v matrikách ilavského rabinátu, nie sú predmetom skúmania tejto štúdie. Židovské obyvateľstvo tvorilo v danej dobe asi 2 - 3 % obyvateľstva dekanátu. Obyvateľstvo hlásiace sa k augsburskému vyznaniu viery bývalo zahrnuté v rímsko-katolíckych matrikách. Tvorilo necelé 0,1 % obyvateľstva.
Počet sobášov vo všetkých farnostiach mestečiek ilavského dekanátu bol 5653 v rokoch 1801 - 1850. Najviac ich bolo v košeckej farnosti (1497), potom v dubnickej (1482), belušskej (1389) a najmenej v ilavskej (1285). To znamená, že sa konalo priemerne asi 113 sobášov ročne. Najviac sobášov za konalo v roku 1831 (243), potom v roku 1829 (178) a 1848 (164). Naopak najmenej sobášov sa konalo v roku 1828 (75), 1817 (80) a 1805 (82).
Ak analyzujeme sobáše podľa jednotlivých mesiacov, tak najviac sa ich konalo v novembri (2086), potom v októbri (649) a vo februári (639). Ani v jednej farnosti sa nesobášilo viac párov v inom mesiaci ako novembri. Naopak najmenej sobášov sa konalo v decembri (3), marci (58) a auguste (121). Ako liturgický, tak i agrárny kalendár ovplyvnili sobášnosť v ilavskom dekanáte. Obidve výrazné maximy október - november a február, a výrazné minimá december, respektíve marec boli dané adventom alebo predveľkonočným pôstom.
Ďalšia úloha, ktorú sme si stanovili za cieľ zodpovedať, je, koľko vdovcov a vdov sa sobášilo. Najvyššie percento sobášiacich sa ovdovelých partnerov (partneriek) bolo v Beluši (655 osôb - 23,5 %), potom v Dubnici (520 osôb - 22,8 %), v Košeci (558 osôb - 18,6 %) a v Ilave (378 osôb - 18 %). To znamená, že vo farnostiach mestečiek ilavského dekanátu 18,6 % (2111 osôb) sa sobášilo ovdovelých osôb.
V štúdii sú potom analyzované druhé a tretie sobáše vdovcov (-vo), pokiaľ to umožnili zápisy v matrikách. Podobná situácia je v zisťovaní sociálneho statusu a lokality, odkiaľ snúbenci pochádzali. Ďalšou úlohou bolo zistiť koľkých snúbencov označili kňazi ako "necnostných" alebo koľko manželstiev bolo zosobášených s výnimkou, dišpenzom.

 

 

 

 



Vytlačiť stránku Vytlačiť Poslať link Poslať stránku e-mailom